cesta

Tak konecne nastal den, kedy som mala ist domov – stvrtok, 22. december. Balit som sa zacala v stredu poobede a v izbe to vyzeralo ako po vybuchu. Ale podarilo sa mi to zbalit do kufra, ruksaku a samozrejme prirucnej tasky. Tu som si naplnila az v noci, kedze tam bol vankusik, jedlo, kniha, krizovky a nejake tie posledne malickosti, ktore som ponachadzala naposledy. Neplanovala som ist spat tak skoro, tak som bola na nete, ale po polnoci som musela odbehnut do mesta kuknut v bankomate, ci mi na ucet pripisali poslednu vyplatu – a nepripisali. Autobus mal odchod o 3:20 rano, ale na stanici som mala byt 15 min. dopredu. To znamenalo, ze o 2:45 som mala naplanovany odchod z hostelu. A ten som zvladla vzhladom na pocetnost mojej batoziny celkom obstojne. Tych 300 metrov mi s ruksakom na chrbte, kufrom v jednej ruke, prirucnou batozinou v druhej, kabelkou na pleci a fotakom na krku pripadalo ovela dlhsich, ale prezila som.

Prestup v Londyne ubehol hladko a o chvilu sme boli v Doveri a nalodovali sa na trajekt. Patril nejakej francuzskej spolocnosti a v porovnani s tymi predchadzajucimi bol v horsom stave. Pohlad z mora na utesy bol proste super :) Vonku som vsak velmi nepobudla, lebo aj ked svietilo slnko, bola zima.

Cestovalo sa mi fajn az do Liege, kde nastupila skupina pripitych Slovakov, ktory sa rozkrikovali na cely autobus, ponukali alkoholom a pytali sa otravne otazky. No proste ‘uzasna’ noc.
Do Bratislavy sme prisli o 10 min. skor nez sme mali podla cestovneho poriadku. Po Miriam ani chyru ani slychu, ale nasla som ju o nieco neskor dnu v budove. Odviezli ma k nim domov a tak sa zacala moja dovolenka... alebo prazdniny?